Hľadanie práce a podraz od Slováka

      Po nejakom čase som natrafil na jednom veľmi známom slovenskom portáli ponúkajúcom prácu zaujímavý inzerát. Pobočka medzinárodnej firmy v Čechách, hľadá spolupracovníkov pre prácu v Rusku, priamo v meste kde som býval. Okamžite som im napísal a vysvetlil situáciu, že bývam priamo v Rusku a mal by som teda záujem o akúkoľvek pozíciu, ktorú mi ponúknu, keďže tých voľných pozícií tam bolo viac. Prišla mi odpoveď, že postúpili moju žiadosť a životopis priamo personalistom tu v Rusku, a že by ma mali onedlho kontaktovať. A tak aj bolo. Pozvali ma na pohovor, ktorý prebiehal priamo s riaditeľom závodu, ktorý bol Rakúšan. Pozorne si preštudoval môj životopis a na základe toho mi ponúkol miesto, ktoré mi bolo priam šité na mieru. Ponuku som samozrejme prijal, keďže doma na Slovensku som pracoval 10 rokov presne na takej pozícii. Takže som získal takú prácu, o akú som mal záujem, a ktorá bude baviť. No ako to už v živote býva, keď si človek myslí, že sa všetko konečne dostalo na správnu koľaj, práve vtedy sa niečo pokazí. A tak tomu bolo aj v tomto prípade. Bolo potrebné absolvovať lekársku prehliadku, a pretože v tejto firme ma plánovali zamestnať legálne so všetkými náležitosťami, musel som si ešte zaobstarať pracovnú knižku. Mimochodom.. pracovná knižka je malá knížočka veľkosti cestovného pasu, kam vám každý zamestnávateľ potvrdzuje prijatie do pracovného pomeru a potom následne aj koniec. Je to niečo ako zápočtový list, ibaže všetky potvrdenia a údaje od zamestnávateľov sú v jednej knižke.

    Dohodli sme sa, že dátum nástupu bude od 1.júla a keďže bola približne polovica júna, mal som dostatok času všetko zariadiť v dostatočnom predstihu. Asi po týždni sa mi ale ozvala sekretárka a opýtala sa ma, či by som mohol prísť ešte na jeden pohovor, pretože sa vymenili riaditelia a ten nový by chcel so mnou hovoriť. Samozrejme som v tom nevidel problém, a tak som na druhý deň prišiel opäť na pohovor. Na moje veľké prekvapenie nový riaditeľ bol zhodou okolností Čech, takže sme veľmi rýchlo našli spoločnú reč. Na úvod sa mi ospravedlnil, že ma preháňa hore, dole ale chcel sa so mnou stretnúť osobne. Ďalej mi vysvetlil, že by bol veľmi rád keby u neho pracovalo čo najviac ľudí z Európy, keďže rusi majú takú mentalitu akú majú. Vtedy som pochopil, že sa nemám čoho obávať a miesto mám prakticky isté. Bol to fakt perfektný človek a férový šéf. Takže od 1. Júla som nastúpil do práce. Práca ma bavila a platovo som bol na tom tak, že by som sa nesťažoval ani doma na Slovensku. A čo bolo ako čerešnička na torte, po 2 týždňoch ma poslali na dvojtýždňové školenie na Slovensko, kde má firma tiež svoju pobočku. Takže som sa po viac ako roku znova stretol s rodinou a priateľmi.  Z novej práce som bol nadšený a konečne som si mohol povedať, že sa mi podarilo to, o čo som sa celý ten rok snažil. Nájsť si stabilné zamestnanie s dobrým platom a žiť konečne normálny život. Takto ubehli 2 mesiace. Neskôr som sa dozvedel, že český riaditeľ prišiel do Ruska iba dočasne, kým sa nenájde náhrada za Rakúšana, ktorý odišiel do dôchodku. V práci sa začali šíriť fámy, že na jeho miesto by mal prísť nejaký Slovák. To sa nakoniec aj potvrdilo. Niekedy začiatkom septembra si ma riaditeľ zavolal k sebe a predstavil ma svojmu nástupcovi. Priamo pri mne mu povedal, že sa môže na mňa v čomkoľvek spoľahnúť a obrátiť sa s akýmkoľvek problémom, keďže som skoro miestny. Pobavili sme sa na tom a ja som si išiel po svojom. O pár dní Čech odišiel a Slováčisko sa chopil kormidla.  

    Neviem či to bolo kvôli nejakej antipatii, alebo som mu jednoducho nesadol, ale už od samého začiatku sa začal po mne voziť. Na poradách ma dosť hlúpo zhadzoval pred ostatnými kolegami, vždy som bol ten jediný vinník široko, ďaleko. Nikdy pred tým ako odišiel domov nezabudol zájsť ku mne a zadať mi kopec úloh, ktorých termíny sa jednoducho nedali stihnúť. Možno sa na to nedokážem pozerať a zhodnotiť to celkom objektívne, keďže sa ma to priamo dotýka a cítim krivdu, ale z odstupom času sa ten pocit krivdy nezmenil a do dnešného dňa to beriem ako podraz. A hlavný klinec programu prišiel v posledný deň septembra. Pripomeniem, že to bol posledný deň skúšobnej doby, keďže aj tu v Rusku je skúšobná doba 3 mesiace. Ráno som odišiel do práce tak ako každý deň, no asi okolo 10 ráno mi zavolala moja manželka a oznámila mi, že si robila test a čakáme bábo. Bolo to niečo neuveriteľné, pretože sme sa o niečo také pokúšali už strašne dlho, no nejako sa nedarilo.  A teraz takáto novina. Už som myslel, že dnešný deň nemôže byť lepší. Len čo som položil telefón na stôl a chcel som sa s touto novinou podeliť s kolegami, zazvonil opäť. To volal môj šéf Slováčisko a požiadal ma, aby som sa u neho zastavil. Tak som teda zašiel k nemu, posadil ma oproti sebe a hovorí mi, že nie je so mnou spokojný, že som ho nepresvedčil a potom ešte nezabudol dodať, že za taký plat ako mám ja, by mohol zaplatiť štyroch rusov. Potom mi navrhol, aby som si napísal výpoveď čo som odmietol, a tak ma prepustil v posledný deň skúšobnej doby. Na personálnom mi pripravili všetky papiere a naše cesty sa rozišli. Keď som to porozprával manželke, tá to nedokázala pochopiť presne tak ako ja. Povedala mi jednu vetu, ktorá mi dodnes utkvela v pamäti a dosť často som nad ňou rozmýšľal. Pozrela sa na mňa a hovorí..          

   –„Vieš, o nás sa hovorí, že sme národ alkoholikov, že sme takí a onakí, ale toto by Rus Rusovi v takejto situácii v zahraničí nikdy neurobil.“ Vtedy som si povedal, že má možno pravdu. Nikto z mojich priateľov a známych na Slovensku, ktorým som to porozprával, to nedokázal pochopiť. Všetci len pokrútili hlavami a dodali.. Slováci sú takí. Neskôr jeden môj priateľ obrátil celú túto situáciu na vtip. Stretnú sa v ruskej tajge dvaja Slováci a jeden druhého vyhodí z roboty.

  Takže asi toľko o mojich skúsenostiach so Slovákmi v Rusku. Ale pre objektívnosť musím samozrejme povedať, že to bola za tie roky jediná negatívna skúsenosť. Všetci ostatní, Češi aj Slováci, s ktorými prichádzam do kontaktu tu v Rusku si pomáhajú a sú úplne normálny.